Život Prešova
online
online
Strelectvo: Bencu teší počet miesteniek, obáva sa však budúcnosti
25.07.2012 Celý región
Bratislava 24. júla (TASR) - Slovenský strelecký zväz sa hneď po vzniku samostatnej republiky zaradil medzi najúspešnejšie a jeho športovci sa stali zárukou úspechov na európskych i svetových súťažiach. Od roku 1996 získali tri olympijské medaily a aj v Londýne budú patriť k tromfom slovenskej výpravy. Prezident SSZ Miloslav Benca v rozhovore pre TASR vyslovil spokojnosť s rastúcim počtom olympijských miesteniek, na druhej strane však vyjadril obavy z budúcnosti strelectva na Slovensku.
- V Londýne bude mať slovenské strelectvo rovnaký počet športovcov ako pred štyrmi rokmi v Pekingu.
"Z pohľadu nášho zväzu môžeme byť radi, že od Atlanty sa nám počet miesteniek neustále zvyšoval. Teraz máme sedem ľudí, obsadzujeme 13 disciplín, čo je pomerne dosť. Z hľadiska celkovej účasti Slovenska na olympiáde to však až tak dobre nevyzerá a podľa mňa je to odrazom niečoho. Je to odrazom toho, akým spôsobom táto spoločnosť celkovo pristupuje k športu. Pretože sme si zvykli, že šport je výsostne už len komerčnou záležitosťou a že to už nie je o výkonoch. Ešte raz zdôrazňujem, že vôbec nechcem zovšeobecňovať. Ale šport sa na Slovensku natoľko skomercionalizoval, že jednoducho ľudia idú skôr po finančnom ohodnotení, ako po tom, aby boli najlepší. Tie športy, ktoré nie sú určitým spôsobom príliš komerčne zamerané, sa na olympiádu nedostávajú. Aspoň teda na Slovensku. Ďalšou otázkou je generačný problém. Teraz idú na olympiádu športovci určitého veku, ktorí sú momentálne v absolútnej svetovej špičke a dosahujú svoje životné vrcholy, maximá. Z tohto pohľadu sa obávam budúcej olympiády v Riu de Janeiro. Nehovorím, že v Brazílii nebudú štartovať aj niektorí z účastníkov londýnskych hier, ale obávam sa toho, kto je za nimi. Tu bola dvadsať rokov snaha, to je jedno koho, celý ten systém riadenia a fungovania športu na Slovensku určitým spôsobom atomizovať a všetko smerovať len na zväzy. Chýbala však nadstavba a dokonca aj tie riadiace štruktúry, ktoré na Slovensku boli z hľadiska krajských alebo celoslovenských organizácii, sa nejakým spôsobom rozbili. V súčasnosti je snaha sa znova dať dohromady. Bohužiaľ to dávajú dokopy v niektorých prípadoch aj tí, ktorí 20 rokov organizáciu nejakým spôsobom atomizovali. Takže to bude do budúcnosti zložité, veľmi zložité."
- Ako by ste charakterizovali súčasné postavenie športovej streľby na Slovensku?
"Sú to dva pohľady. Postavenie z hľadiska úspešnosti a odbornosti. Slovenský strelecký zväz si za 20 rokov svojimi výkonmi vydobyl isté postavenie z hľadiska odbornej úrovne, ale aj z hľadiska odborných športových kruhov. Náš šport však nie je komerčne zameraný a to je to je práve to druhé nazeranie na naše postavenie v rámci ponímania v spoločnosti. Pokiaľ nie sme komerčne zaujímaví, tak sa k nám aj správajú, napríklad médiá. To sú dve pozície nášho postavenia. Jedna pozícia z hľadiska výkonnosti a postavenia, že ten šport sa niekde za tých dvadsať rokov dostal a vydobyl si to svoje postavenie, ktoré v tomto smere si myslím, že nie je až také zlé. No a potom je tu to druhé hľadisko spoločenské. Nehovoriac o tom, že športová streľba je určitým spôsobom dosť chápaná ako militantný šport a preto vraj o nej netreba hovoriť, že to nie je vhodné. To je také zakrývanie sa pred skutočnosťou. Ale hlavne je to o tom, že tá spoločnosť to tak chápe, povedal by som určitým spôsobom konzervatívne. Druhý aspekt je ten, že streľba je pomerne zložitá záležitosť, či už v pravidlách, disciplínach. Keď si zoberieme, že len na olympiáde je 15 olympijských disciplín, na MS má len ISSF okolo 30 disciplín a keby som zobral všetko čo máme aj s našimi disciplínami na Slovensku, tak ich máme 75. Takže je to veľmi zložité, veľmi rozsiahle, nehovoriac o tom, že potrebujeme veľa športovísk. Veľmi málo ľudí, ktorí sa chcú do nášho športu nejakým spôsobom zahĺbiť, mu nerozumie. Nechcem poukazovať na iné športy, kde sú pravidlá možno na 50 stranách, u nás sú však až na 1500 stranách. A to hovorím len o základných pravidlách. A potom sú jednotlivé odborné veci. Čiže v tej zložitosti vidím príčinu, prečo tento náš šport nie je, nechcem povedať že populárny, ale popularizovaný na Slovensku."
- Aké sú súčasné podmienky pre športovú streľbu na Slovensku?
"Ak chceme hovoriť o podmienkach, tak ja o nich hovorím, že úroveň slovenských športovísk pre športovú streľbu je oproti okolitým krajinám v dobe kamennej. Pretože čo sa týka športovísk, tak pred dvadsiatimi rokmi sme evidovali na Slovensku okolo 300 strelníc. V súčasnosti je ich len asi 30 funkčných. Z toho sú len tri také, kde by sa dali robiť MSR - Domaniža, Príbelce a Košice, ale pritom na zariadeniach, ktoré sú už 40 rokov staré. Takže už to nezodpovedá svetovému trendu. Problémom je, že naše športoviská nie sú športoviskami štátnymi, ale sú to všetko športoviská, ktoré sú vo vlastníctve klubov. Nie sú vo vlastníctve obcí a miest, tak ako sú napríklad futbalové štadióny, kde ich tie mestá a obce samozrejme finančne sanujú. O tieto naše zariadenia sa tak musia starať naše kluby, čo sú pomerne dosť veľké finančné náklady, lebo sú to aj dosť rozsiahle objekty. Takže v tomto sme trochu znevýhodnení oproti ostatným športom. Problémom je aj to, že nemáme stabilné vzduchovkové strelnice. Samozrejme máme menšie, ktoré sme technologicky podporili, lenže tiež technológiou, ktorá už nezodpovedá svetovým trendom. Pretože vo svete sa všade strieľa už na elektronické terče a my takýchto terčov máme na Slovensku bohužiaľ iba desať. Takže mi môžeme v podstate urobiť finále, ale prevážať na ne elektronické terče, je pre nás záležitosť pomerne zložitá a hlavne nákladná. Pretože jeden terč stojí približne okolo 4000 eur a na MSR by sme ich potrebovali okolo 90. Je to investícia, na ktorú jednoducho zväz nemá a žiaľ štát sa v tomto investičnom smere k nám určitým spôsobom správa macošsky. A tento istý problém je aj v brokovej streľbe, pre ktorú sú na Slovensku len dve strelnice, kde sa dajú robiť MSR - to je Sielnica a Trnava. Našťastie trnavská strelnica patrí mestu, ktoré nám ju dalo do správy. Je to jediná strelnica, kde sa aj zároveň určitým spôsobom mesto podieľa na rekonštrukcii aj prevádzke. Teraz sme tam robili novú cestu za pomoci mesta. A prejavuje sa to všetko aj z pohľadu olympiády, kde zo siedmich strelcov sú až traja brokári."
- Aj z tohto všetkého je jasné, že napríklad podujatia rangu ME sú na Slovensku v nedohľadne.
"V podstate nie sme to schopní urobiť. Dokonca ani na spomínanej brokovej strelnici v Trnave, pre ktorú z hľadiska výstavby máme urobený aj dlhodobý projekt v tom, aby sa tam dali zorganizovať aj ME. Žiaľ, vôbec nie sme schopní niečo také urobiť v guľových disciplínach. Vo vzduchovkových disciplínach by sa to možno dalo, ale narážame na problémy s halami. Na Slovensku totiž nemáme takú športovú halu, v ktorej by sa dalo postaviť do jedného radu 80 vzduchovkových stavov. My by sme potrebovali športovú halu s rozmermi 100 x 25 m, žiaľ, taká na Slovensku nie je. Síce možno by sa dalo ustúpiť na 60 stavov, ale to sú len také teoretické úvahy."
- Spomenuli ste Trnavu a projekt tamojšej strelnice, ktorý vznikol už pred niekoľkými rokmi. Čo je s ním, resp. v akom je štádiu?
"Je to momentálne na bode mrazu, aj keď mesto snahu má. Ide o veľkú strelnicu s rozlohou 17 hektárov, ktorá by mala byť aj súčasťou mestskej oddychovej zóny. Najväčším problémom ale je, že dva hektáre práve v tom najinkriminovanejšom priestore patria cirkvi a s ňou sa už nevieme sedem rokov dohodnúť. A bohužiaľ stále sa tam menia ich poprední predstavitelia a vždy keď sa už niečo predrokuje a nejakým spôsobom by sa s tým už dalo pohnúť smerom dopredu, tak sa to následne niekde zabrzdí."
Nie je tak trochu zázrakom, že Slovensko už po druhý raz bude mať na olympiáde sedem strelcov?
"Ja si myslím, že malý zázrak to naozaj je. To v každom prípade. Ale je to predovšetkým vďaka ľuďom, ktorí okolo toho robia, či už sú to tréneri, ľudia na strelniciach, alebo sú to samotní strelci. Lebo nebyť ochoty strelcov a hlavne ochoty ich rodičov, predovšetkým na začiatku ich kariéry, tak by sme asi takí úspešní neboli. No a je to možno aj vďaka tomu, že na Slovensku sme si neporušili naše tradičné súťaže, napríklad nezrušili sme si TCM. Síce nás v roku 1993 vyhodili zo základných škôl ako militantnú organizáciu, no po 15 rokoch sme sa znovu mohli vrátiť späť. Podarilo sa nám už urobiť v rámci škôl aj nejakú tu ligu a rôzne súťaže. Ale hovorím, že je to otázka obrovského nasadenia ľudí, členskej základne, ktorá je v súčasnosti rádovo okolo 6000 ľudí. Takže hoci pracujeme za stiesnených podmienok, máme kopu ľudí, ktorí majú snahu aj za týchto podmienok niečo vytvoriť. Preto hovorím, že je to vďaka trénerom a hlavne rodičom a ľuďom, ktorí okolo toho drú. My máme veľmi málo profesionálnych trénerov, v podstate tí sú len na strediskách a jedného Paľa Anettu na zväze. Všetci ostatní sú dobrovoľní pracovníci, ktorí za to nedostávajú ani korunu. A úspešní sme možno aj vďaka tomu, že umožňujeme hlavne deťom v tom nižšom veku, aby sa zúčastňovali na niektorých podujatiach v zahraničí. Nielen na ME, ale na niektorých Veľkých cenách, aby si zvykali na medzinárodnú konkurenciu, aby chodili medzi špičkových športovcov a nejakým spôsobom s nimi aj trénovali. Menej sa nám to darí u puškových a pištoľových disciplín v porovnaní s brokovými. V Trnave je to určitým spôsobom skoncentrované, je tam zároveň aj Centrum olympijskej prípravy, máme tam zároveň aj CTM. Trénujú tam všetci brokoví reprezentanti, nielen tí, čo idú na OH, ale aj Kovačócy-majster sveta a ďalší. No a títo mládežníci sa tam denno-denne s nimi stretávajú, s nimi trénujú a sú pre nich určitým spôsobom vzormi, vidia v akých podmienkach trénujú, vidia, že tie ich vzory sú ľudia z mäsa a kostí. Takže si myslím, že aj to je cesta na ceste za úspechom."
- Aká je ďalšia perspektíva? Keď si zoberieme úspechy na medzinárodnej scéne, stále sa točia okolo sedmičky, ktorá získala miestenky do Londýna. Napríklad Jozef Gönci hlási po olympiáde koniec kariéry aspoň v tom vrcholovom meradle.
"Tu je ten základný problém. Kým v brokovej streľbe s našou špičkou aj vzormi pre mladých nám to funguje, u puškových a pištoľových už menej. Tam naši reprezentanti ako keby mali snahu sa trochu odtrhnúť od tej masy, od toho streleckého športového diania u nás, čo nie je dobré. Pretože deti, ktoré chodia po tých strelniciach, tak potrebujú vidieť tie svoje vzory, ktoré sú tiež niekedy možno zdolateľné. A pre tie deti je tam svojím spôsobom aj určitá motivácia. A toto sa nám stále nedarí dať akosi do pohybu. Trocha sa o to snaží ŠKP Bratislava, niečo je na Dukle, ale to sú len také nárazové záležitosti, nie je to pravidelné."
- Už len vybojovanie olympijských miesteniek stojí strelcov veľa úsilia. Vôbec, dá sa to prirovnať k tomu, čo ich potom čaká priamo na OH?
"To sa nedá porovnať, sú to v podstate dve neporovnateľné veci. Pretože na zisk kvóta placu má športovec viac možností a nejakým spôsobom ho môže získať na viacerých pretekoch. Ale možno, že ten kvóta plac je ťažšie získať z toho hľadiska, že na každú súťaž nejdú pretekári vyhrať, ale idú získať olympijskú miestenku, na ktorú niekedy stačí aj piata priečka. Ja by som to nazval tak, že získavanie kvóta placov je ligovou viackolovou súťažou, ale olympiáda je len olympiáda. To je jednorazová záležitosť, ktorá nie je vrcholom ničoho, ktorá je vrcholom akurát vlastnej prípravy toho športovca, ako sa vie na daný deň, súťaž pripraviť. Poviem príklad. V trape žien ide 12 najlepších zo sveta, to je 12 víťaziek SP, 12 majsteriek sveta, 12 adeptiek získať zlato na OH. Čiže čo je lepšie, ísť na SP, kde je 60 žien a niekoľkokrát možnosť získať vysnívaný kvóta plac, alebo sa presadiť medzi 12-najlepšími na OH. Tam je to už naozaj len o psychickej pripravenosti a absolútnej koncentrácii na daný deň a výsledok. To je neopakovateľná záležitosť, olympiáda sa nedá zopakovať ani s ničím porovnať."
- Na OH puškári a pištoliari strieľajú v hale a vonku. Má to na nich nejaký vplyv?
"Oni sú na to zvyknutí, pretože takto sa to strieľa na SP, na MS. Londýnska strelnica je v podstate postavená na lúke, ale myslím si, že sa s tým vyrovnajú bez väčších problémov. Sú na to zvyknutí, sú to všetko starí harcovníci, ktorí už nejakú olympiádu, ale hlavne MS, ME prešli. Horšie to bude pre brokárov, pretože typ tejto strelnice vo svete neexistuje. Ide v podstate o fenomén, lebo ak tam svieti slnko, tak sú tam úplne iné podmienky, je to úplne neštandardná broková strelnica. Takže tam, kto bude mať na ňu dobre natrénované, tak ten vyhrá."
- Boli ste na všetkých predchádzajúcich olympiádach, dá sa londýnska strelnica porovnať s tými predchádzajúcimi?
"Nedá sa vôbec porovnať. Je to absolútne svojská záležitosť. Ja by som to nazval tak, že sú to lešenárske trubky obalené plastom. Je to lešenárska konštrukcia, v jej vnútri je urobené hľadisko, strelište a to je všetko. Takže veľmi ťažko ju porovnať s predchádzajúcimi. Lebo každá strelnica má svoje špecifiká. Táto londýnska je neštandardná v tom, že nie je to klasická kamenná strelnica, je to strelnica, ktorá sa postavila pre dané podujatie, pre danú chvíľu a po OH sa jednoducho rozoberie a nezostane po nej nič. V tom je londýnska strelnica neštandardná. Myslím si však, že po tom SP, ktorý tam bol a po tom, čo tam boli aj na sústredení, alebo pred OH ešte len budú, tak si myslím, že sa s tým vyrovnajú dobre. Konkrétne Danka Barteková sa s tým vyrovnala úplne najlepšie, získala striebornú medailu, takže je to len otázka momentálnej situácie a samozrejme u tých brokových disciplín zohrá svoju úlohu aj počasie."
- Ktorá z predchádzajúcich olympiád na vás zanechala najväčší dojem, ak sa to vôbec dá porovnať?
"Ťažko povedať, ale povedal by som, že Mníchov, ale ten teraz do tohto výpočtu nepatrí. Lebo Nemci tomu rozumejú, streľba je pre nich klasickou záležitosťou. Vedia, čo pre to treba urobiť. Napríklad Atény, to bolo jedno obrovské železobetónové monštrum, v ktorom sa človek cítil dosť stiesnene, hoci finálová strelnica bola urobená perfektne. Preto je to veľmi ťažké porovnať a nedá sa jednoznačne určiť, ktorá bola najlepšia. A dokonca to nepovedia ani strelci. Pretože oni to v rámci olympiády takto nevnímajú, oni sa sústredia na svoj výkon a okolie svojím spôsobom vypúšťajú. To sú potom už skôr také subjektívne pocity, či mu tam bolo teplo, či zima. Čo sa týka napríklad Číny, to bola taká klasika, vojenská akadémia, strelnica postavená dobre. Atlanta nebola zlá, bola to celkom sympatická strelnica, veľmi dobre urobená, účelná bez akýchkoľvek vecí navyše."
- Jozef Gönci bude vlajkonosičom slovenskej výpravy. Ako vnímate v tomto sme rozhodnutie SOV?
"Ja si myslím, že je to česť. Česť nielen pre Joža, ale samozrejme aj pre streľbu ako takú. Pretože streľba mala čo povedať v histórii samostatného Slovenska, čo sa týka olympijských hier. Pre Gönciho je to veľká osobná pocta, že tú vlajku ponesie, nehovoriac o tom, že Danka Barteková skladala olympijský sľub. Je to taká dvojnásobná česť pre nás."
- Na záver ešte, aké sú očakávania samotného prezidenta SSZ v súvislosti s londýnskou olympiádou?
"Očakávania sú maximálne. Streľba je veľmi racionálny šport z hľadiska výkonov, výsledkov, očakávaní a celkového pocitu. Ja preto môžem vychádzať nie z racionálnych úvah, lebo človek je tým ovplyvnený. No pocitovo mám dojem, že to dopadne dobre. Ale viac nemôžem povedať, pretože keby som tu začal teoretizovať o medailách, finálových umiesteniach, tak nič z toho čo teraz poviem, nebude pravdou. Všetko to bude len o tom, ako to naši športovci zvládnu. Ja si myslím, že oni to najlepšie vedia so svojimi trénermi, ako sa k tomu majú postaviť. Každý z nich tam ide pre to, aby dosiahol čo najlepší výkon, aby sa pokúsil doniesť medailu a splnil si nejaký svoj vlastný osobný cieľ. Pokým si ho splní, pokiaľ si naplní svoje vlastné ciele, tak budú výsledky fantasticky dobré. Ja vždy hovorím a s Jožom Göncim sme vždy o tom debatovali v jeho začiatkoch, že človek nemá na preteky chodiť vyhrávať: Na preteky má ísť preto, aby tam urobil svoj najlepší výkon. To znamená, že zo 600 musí trafiť 600. A keď toto dokáže, tak vyhrá."
- V Londýne bude mať slovenské strelectvo rovnaký počet športovcov ako pred štyrmi rokmi v Pekingu.
"Z pohľadu nášho zväzu môžeme byť radi, že od Atlanty sa nám počet miesteniek neustále zvyšoval. Teraz máme sedem ľudí, obsadzujeme 13 disciplín, čo je pomerne dosť. Z hľadiska celkovej účasti Slovenska na olympiáde to však až tak dobre nevyzerá a podľa mňa je to odrazom niečoho. Je to odrazom toho, akým spôsobom táto spoločnosť celkovo pristupuje k športu. Pretože sme si zvykli, že šport je výsostne už len komerčnou záležitosťou a že to už nie je o výkonoch. Ešte raz zdôrazňujem, že vôbec nechcem zovšeobecňovať. Ale šport sa na Slovensku natoľko skomercionalizoval, že jednoducho ľudia idú skôr po finančnom ohodnotení, ako po tom, aby boli najlepší. Tie športy, ktoré nie sú určitým spôsobom príliš komerčne zamerané, sa na olympiádu nedostávajú. Aspoň teda na Slovensku. Ďalšou otázkou je generačný problém. Teraz idú na olympiádu športovci určitého veku, ktorí sú momentálne v absolútnej svetovej špičke a dosahujú svoje životné vrcholy, maximá. Z tohto pohľadu sa obávam budúcej olympiády v Riu de Janeiro. Nehovorím, že v Brazílii nebudú štartovať aj niektorí z účastníkov londýnskych hier, ale obávam sa toho, kto je za nimi. Tu bola dvadsať rokov snaha, to je jedno koho, celý ten systém riadenia a fungovania športu na Slovensku určitým spôsobom atomizovať a všetko smerovať len na zväzy. Chýbala však nadstavba a dokonca aj tie riadiace štruktúry, ktoré na Slovensku boli z hľadiska krajských alebo celoslovenských organizácii, sa nejakým spôsobom rozbili. V súčasnosti je snaha sa znova dať dohromady. Bohužiaľ to dávajú dokopy v niektorých prípadoch aj tí, ktorí 20 rokov organizáciu nejakým spôsobom atomizovali. Takže to bude do budúcnosti zložité, veľmi zložité."
- Ako by ste charakterizovali súčasné postavenie športovej streľby na Slovensku?
"Sú to dva pohľady. Postavenie z hľadiska úspešnosti a odbornosti. Slovenský strelecký zväz si za 20 rokov svojimi výkonmi vydobyl isté postavenie z hľadiska odbornej úrovne, ale aj z hľadiska odborných športových kruhov. Náš šport však nie je komerčne zameraný a to je to je práve to druhé nazeranie na naše postavenie v rámci ponímania v spoločnosti. Pokiaľ nie sme komerčne zaujímaví, tak sa k nám aj správajú, napríklad médiá. To sú dve pozície nášho postavenia. Jedna pozícia z hľadiska výkonnosti a postavenia, že ten šport sa niekde za tých dvadsať rokov dostal a vydobyl si to svoje postavenie, ktoré v tomto smere si myslím, že nie je až také zlé. No a potom je tu to druhé hľadisko spoločenské. Nehovoriac o tom, že športová streľba je určitým spôsobom dosť chápaná ako militantný šport a preto vraj o nej netreba hovoriť, že to nie je vhodné. To je také zakrývanie sa pred skutočnosťou. Ale hlavne je to o tom, že tá spoločnosť to tak chápe, povedal by som určitým spôsobom konzervatívne. Druhý aspekt je ten, že streľba je pomerne zložitá záležitosť, či už v pravidlách, disciplínach. Keď si zoberieme, že len na olympiáde je 15 olympijských disciplín, na MS má len ISSF okolo 30 disciplín a keby som zobral všetko čo máme aj s našimi disciplínami na Slovensku, tak ich máme 75. Takže je to veľmi zložité, veľmi rozsiahle, nehovoriac o tom, že potrebujeme veľa športovísk. Veľmi málo ľudí, ktorí sa chcú do nášho športu nejakým spôsobom zahĺbiť, mu nerozumie. Nechcem poukazovať na iné športy, kde sú pravidlá možno na 50 stranách, u nás sú však až na 1500 stranách. A to hovorím len o základných pravidlách. A potom sú jednotlivé odborné veci. Čiže v tej zložitosti vidím príčinu, prečo tento náš šport nie je, nechcem povedať že populárny, ale popularizovaný na Slovensku."
- Aké sú súčasné podmienky pre športovú streľbu na Slovensku?
"Ak chceme hovoriť o podmienkach, tak ja o nich hovorím, že úroveň slovenských športovísk pre športovú streľbu je oproti okolitým krajinám v dobe kamennej. Pretože čo sa týka športovísk, tak pred dvadsiatimi rokmi sme evidovali na Slovensku okolo 300 strelníc. V súčasnosti je ich len asi 30 funkčných. Z toho sú len tri také, kde by sa dali robiť MSR - Domaniža, Príbelce a Košice, ale pritom na zariadeniach, ktoré sú už 40 rokov staré. Takže už to nezodpovedá svetovému trendu. Problémom je, že naše športoviská nie sú športoviskami štátnymi, ale sú to všetko športoviská, ktoré sú vo vlastníctve klubov. Nie sú vo vlastníctve obcí a miest, tak ako sú napríklad futbalové štadióny, kde ich tie mestá a obce samozrejme finančne sanujú. O tieto naše zariadenia sa tak musia starať naše kluby, čo sú pomerne dosť veľké finančné náklady, lebo sú to aj dosť rozsiahle objekty. Takže v tomto sme trochu znevýhodnení oproti ostatným športom. Problémom je aj to, že nemáme stabilné vzduchovkové strelnice. Samozrejme máme menšie, ktoré sme technologicky podporili, lenže tiež technológiou, ktorá už nezodpovedá svetovým trendom. Pretože vo svete sa všade strieľa už na elektronické terče a my takýchto terčov máme na Slovensku bohužiaľ iba desať. Takže mi môžeme v podstate urobiť finále, ale prevážať na ne elektronické terče, je pre nás záležitosť pomerne zložitá a hlavne nákladná. Pretože jeden terč stojí približne okolo 4000 eur a na MSR by sme ich potrebovali okolo 90. Je to investícia, na ktorú jednoducho zväz nemá a žiaľ štát sa v tomto investičnom smere k nám určitým spôsobom správa macošsky. A tento istý problém je aj v brokovej streľbe, pre ktorú sú na Slovensku len dve strelnice, kde sa dajú robiť MSR - to je Sielnica a Trnava. Našťastie trnavská strelnica patrí mestu, ktoré nám ju dalo do správy. Je to jediná strelnica, kde sa aj zároveň určitým spôsobom mesto podieľa na rekonštrukcii aj prevádzke. Teraz sme tam robili novú cestu za pomoci mesta. A prejavuje sa to všetko aj z pohľadu olympiády, kde zo siedmich strelcov sú až traja brokári."
- Aj z tohto všetkého je jasné, že napríklad podujatia rangu ME sú na Slovensku v nedohľadne.
"V podstate nie sme to schopní urobiť. Dokonca ani na spomínanej brokovej strelnici v Trnave, pre ktorú z hľadiska výstavby máme urobený aj dlhodobý projekt v tom, aby sa tam dali zorganizovať aj ME. Žiaľ, vôbec nie sme schopní niečo také urobiť v guľových disciplínach. Vo vzduchovkových disciplínach by sa to možno dalo, ale narážame na problémy s halami. Na Slovensku totiž nemáme takú športovú halu, v ktorej by sa dalo postaviť do jedného radu 80 vzduchovkových stavov. My by sme potrebovali športovú halu s rozmermi 100 x 25 m, žiaľ, taká na Slovensku nie je. Síce možno by sa dalo ustúpiť na 60 stavov, ale to sú len také teoretické úvahy."
- Spomenuli ste Trnavu a projekt tamojšej strelnice, ktorý vznikol už pred niekoľkými rokmi. Čo je s ním, resp. v akom je štádiu?
"Je to momentálne na bode mrazu, aj keď mesto snahu má. Ide o veľkú strelnicu s rozlohou 17 hektárov, ktorá by mala byť aj súčasťou mestskej oddychovej zóny. Najväčším problémom ale je, že dva hektáre práve v tom najinkriminovanejšom priestore patria cirkvi a s ňou sa už nevieme sedem rokov dohodnúť. A bohužiaľ stále sa tam menia ich poprední predstavitelia a vždy keď sa už niečo predrokuje a nejakým spôsobom by sa s tým už dalo pohnúť smerom dopredu, tak sa to následne niekde zabrzdí."
Nie je tak trochu zázrakom, že Slovensko už po druhý raz bude mať na olympiáde sedem strelcov?
"Ja si myslím, že malý zázrak to naozaj je. To v každom prípade. Ale je to predovšetkým vďaka ľuďom, ktorí okolo toho robia, či už sú to tréneri, ľudia na strelniciach, alebo sú to samotní strelci. Lebo nebyť ochoty strelcov a hlavne ochoty ich rodičov, predovšetkým na začiatku ich kariéry, tak by sme asi takí úspešní neboli. No a je to možno aj vďaka tomu, že na Slovensku sme si neporušili naše tradičné súťaže, napríklad nezrušili sme si TCM. Síce nás v roku 1993 vyhodili zo základných škôl ako militantnú organizáciu, no po 15 rokoch sme sa znovu mohli vrátiť späť. Podarilo sa nám už urobiť v rámci škôl aj nejakú tu ligu a rôzne súťaže. Ale hovorím, že je to otázka obrovského nasadenia ľudí, členskej základne, ktorá je v súčasnosti rádovo okolo 6000 ľudí. Takže hoci pracujeme za stiesnených podmienok, máme kopu ľudí, ktorí majú snahu aj za týchto podmienok niečo vytvoriť. Preto hovorím, že je to vďaka trénerom a hlavne rodičom a ľuďom, ktorí okolo toho drú. My máme veľmi málo profesionálnych trénerov, v podstate tí sú len na strediskách a jedného Paľa Anettu na zväze. Všetci ostatní sú dobrovoľní pracovníci, ktorí za to nedostávajú ani korunu. A úspešní sme možno aj vďaka tomu, že umožňujeme hlavne deťom v tom nižšom veku, aby sa zúčastňovali na niektorých podujatiach v zahraničí. Nielen na ME, ale na niektorých Veľkých cenách, aby si zvykali na medzinárodnú konkurenciu, aby chodili medzi špičkových športovcov a nejakým spôsobom s nimi aj trénovali. Menej sa nám to darí u puškových a pištoľových disciplín v porovnaní s brokovými. V Trnave je to určitým spôsobom skoncentrované, je tam zároveň aj Centrum olympijskej prípravy, máme tam zároveň aj CTM. Trénujú tam všetci brokoví reprezentanti, nielen tí, čo idú na OH, ale aj Kovačócy-majster sveta a ďalší. No a títo mládežníci sa tam denno-denne s nimi stretávajú, s nimi trénujú a sú pre nich určitým spôsobom vzormi, vidia v akých podmienkach trénujú, vidia, že tie ich vzory sú ľudia z mäsa a kostí. Takže si myslím, že aj to je cesta na ceste za úspechom."
- Aká je ďalšia perspektíva? Keď si zoberieme úspechy na medzinárodnej scéne, stále sa točia okolo sedmičky, ktorá získala miestenky do Londýna. Napríklad Jozef Gönci hlási po olympiáde koniec kariéry aspoň v tom vrcholovom meradle.
"Tu je ten základný problém. Kým v brokovej streľbe s našou špičkou aj vzormi pre mladých nám to funguje, u puškových a pištoľových už menej. Tam naši reprezentanti ako keby mali snahu sa trochu odtrhnúť od tej masy, od toho streleckého športového diania u nás, čo nie je dobré. Pretože deti, ktoré chodia po tých strelniciach, tak potrebujú vidieť tie svoje vzory, ktoré sú tiež niekedy možno zdolateľné. A pre tie deti je tam svojím spôsobom aj určitá motivácia. A toto sa nám stále nedarí dať akosi do pohybu. Trocha sa o to snaží ŠKP Bratislava, niečo je na Dukle, ale to sú len také nárazové záležitosti, nie je to pravidelné."
- Už len vybojovanie olympijských miesteniek stojí strelcov veľa úsilia. Vôbec, dá sa to prirovnať k tomu, čo ich potom čaká priamo na OH?
"To sa nedá porovnať, sú to v podstate dve neporovnateľné veci. Pretože na zisk kvóta placu má športovec viac možností a nejakým spôsobom ho môže získať na viacerých pretekoch. Ale možno, že ten kvóta plac je ťažšie získať z toho hľadiska, že na každú súťaž nejdú pretekári vyhrať, ale idú získať olympijskú miestenku, na ktorú niekedy stačí aj piata priečka. Ja by som to nazval tak, že získavanie kvóta placov je ligovou viackolovou súťažou, ale olympiáda je len olympiáda. To je jednorazová záležitosť, ktorá nie je vrcholom ničoho, ktorá je vrcholom akurát vlastnej prípravy toho športovca, ako sa vie na daný deň, súťaž pripraviť. Poviem príklad. V trape žien ide 12 najlepších zo sveta, to je 12 víťaziek SP, 12 majsteriek sveta, 12 adeptiek získať zlato na OH. Čiže čo je lepšie, ísť na SP, kde je 60 žien a niekoľkokrát možnosť získať vysnívaný kvóta plac, alebo sa presadiť medzi 12-najlepšími na OH. Tam je to už naozaj len o psychickej pripravenosti a absolútnej koncentrácii na daný deň a výsledok. To je neopakovateľná záležitosť, olympiáda sa nedá zopakovať ani s ničím porovnať."
- Na OH puškári a pištoliari strieľajú v hale a vonku. Má to na nich nejaký vplyv?
"Oni sú na to zvyknutí, pretože takto sa to strieľa na SP, na MS. Londýnska strelnica je v podstate postavená na lúke, ale myslím si, že sa s tým vyrovnajú bez väčších problémov. Sú na to zvyknutí, sú to všetko starí harcovníci, ktorí už nejakú olympiádu, ale hlavne MS, ME prešli. Horšie to bude pre brokárov, pretože typ tejto strelnice vo svete neexistuje. Ide v podstate o fenomén, lebo ak tam svieti slnko, tak sú tam úplne iné podmienky, je to úplne neštandardná broková strelnica. Takže tam, kto bude mať na ňu dobre natrénované, tak ten vyhrá."
- Boli ste na všetkých predchádzajúcich olympiádach, dá sa londýnska strelnica porovnať s tými predchádzajúcimi?
"Nedá sa vôbec porovnať. Je to absolútne svojská záležitosť. Ja by som to nazval tak, že sú to lešenárske trubky obalené plastom. Je to lešenárska konštrukcia, v jej vnútri je urobené hľadisko, strelište a to je všetko. Takže veľmi ťažko ju porovnať s predchádzajúcimi. Lebo každá strelnica má svoje špecifiká. Táto londýnska je neštandardná v tom, že nie je to klasická kamenná strelnica, je to strelnica, ktorá sa postavila pre dané podujatie, pre danú chvíľu a po OH sa jednoducho rozoberie a nezostane po nej nič. V tom je londýnska strelnica neštandardná. Myslím si však, že po tom SP, ktorý tam bol a po tom, čo tam boli aj na sústredení, alebo pred OH ešte len budú, tak si myslím, že sa s tým vyrovnajú dobre. Konkrétne Danka Barteková sa s tým vyrovnala úplne najlepšie, získala striebornú medailu, takže je to len otázka momentálnej situácie a samozrejme u tých brokových disciplín zohrá svoju úlohu aj počasie."
- Ktorá z predchádzajúcich olympiád na vás zanechala najväčší dojem, ak sa to vôbec dá porovnať?
"Ťažko povedať, ale povedal by som, že Mníchov, ale ten teraz do tohto výpočtu nepatrí. Lebo Nemci tomu rozumejú, streľba je pre nich klasickou záležitosťou. Vedia, čo pre to treba urobiť. Napríklad Atény, to bolo jedno obrovské železobetónové monštrum, v ktorom sa človek cítil dosť stiesnene, hoci finálová strelnica bola urobená perfektne. Preto je to veľmi ťažké porovnať a nedá sa jednoznačne určiť, ktorá bola najlepšia. A dokonca to nepovedia ani strelci. Pretože oni to v rámci olympiády takto nevnímajú, oni sa sústredia na svoj výkon a okolie svojím spôsobom vypúšťajú. To sú potom už skôr také subjektívne pocity, či mu tam bolo teplo, či zima. Čo sa týka napríklad Číny, to bola taká klasika, vojenská akadémia, strelnica postavená dobre. Atlanta nebola zlá, bola to celkom sympatická strelnica, veľmi dobre urobená, účelná bez akýchkoľvek vecí navyše."
- Jozef Gönci bude vlajkonosičom slovenskej výpravy. Ako vnímate v tomto sme rozhodnutie SOV?
"Ja si myslím, že je to česť. Česť nielen pre Joža, ale samozrejme aj pre streľbu ako takú. Pretože streľba mala čo povedať v histórii samostatného Slovenska, čo sa týka olympijských hier. Pre Gönciho je to veľká osobná pocta, že tú vlajku ponesie, nehovoriac o tom, že Danka Barteková skladala olympijský sľub. Je to taká dvojnásobná česť pre nás."
- Na záver ešte, aké sú očakávania samotného prezidenta SSZ v súvislosti s londýnskou olympiádou?
"Očakávania sú maximálne. Streľba je veľmi racionálny šport z hľadiska výkonov, výsledkov, očakávaní a celkového pocitu. Ja preto môžem vychádzať nie z racionálnych úvah, lebo človek je tým ovplyvnený. No pocitovo mám dojem, že to dopadne dobre. Ale viac nemôžem povedať, pretože keby som tu začal teoretizovať o medailách, finálových umiesteniach, tak nič z toho čo teraz poviem, nebude pravdou. Všetko to bude len o tom, ako to naši športovci zvládnu. Ja si myslím, že oni to najlepšie vedia so svojimi trénermi, ako sa k tomu majú postaviť. Každý z nich tam ide pre to, aby dosiahol čo najlepší výkon, aby sa pokúsil doniesť medailu a splnil si nejaký svoj vlastný osobný cieľ. Pokým si ho splní, pokiaľ si naplní svoje vlastné ciele, tak budú výsledky fantasticky dobré. Ja vždy hovorím a s Jožom Göncim sme vždy o tom debatovali v jeho začiatkoch, že človek nemá na preteky chodiť vyhrávať: Na preteky má ísť preto, aby tam urobil svoj najlepší výkon. To znamená, že zo 600 musí trafiť 600. A keď toto dokáže, tak vyhrá."
0
www.ZIVOTPO.sk
